Púť do Canterbury (2015): Nikto nemôže dvom pánom slúžiť
„Nikto nemôže dvom pánom slúžiť, pretože alebo jedného bude mať v nenávisti a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridržiavať a tým druhým opovrhovať. Nemôžete slúžiť Bohu i mamone.“ (z Evanjelia na 14. nedeľu po Duchu Sv., Mt 6, 24)
Kristus Pán vo sv. evanjeliách viackrát hovorí, že nemôžeme slúžiť dvom pánom (Mt 6, 24; Lk 16, 13). Jednak nám tým pripomína to, čo hovorí už aj 1. prikázanie z Desatora, t.j., že úcta a služba patrí na prvom mieste Bohu a jednak ho zdokonaľuje tým, že nám tým hovorí, že kompromisy v otázkach viery nie sú možné a že sa vždy musíme jasne rozhodnúť, komu budeme slúžiť a na ktorej strane barikády budeme stáť. História dokazuje, že vždy, keď prišlo na lámanie chleba, väčšina sa pod vplyvom dedičného hriechu z pohodlnosti pridržiavala prúdu aj vtedy, ak sa ten 1. Božiemu prikázaniu protivil a jasne stáť na strane pravdy zostali len nemnohí, ktorí mali následne aj hrdinskú odvahu znášať nenávisť a prenasledovanie tých, ktorí sa nechali diablom zviesť z cesty a ktorí samozrejme nemohli zniesť, že niekto sa pravdy stále drží, pretože ich tým nepriamo obžalúval zo sprenevery.
Obhajcovia Pravdy sú preto v dejinách často mučeníkmi a vyznávačmi. Historické okolnosti sa menili, ale princíp zostával ten istý, ako vysvetľuje v kázni na Evanjelium 14. nedele po Duchu Svätom P. Štefan Abraham:
Svätci odmietli urobiť kompromis, odmietli slúžiť dvom pánom alebo sa vzdať služby Bohu a začať slúžiť mamone a svetu. Židia za čias raného kresťanstva nemohli zniesť, že niektorí z nich prijali sľúbeného Mesiáša, ktorého väčšina z nich vo svojej perfídii odmietla a preto mnohých z nich mučili a zabíjali, čo sa židovskému ľudu páčilo (Sk 12,3), pretože ho to v zrade utvrdzovalo. Apoštoli okrem sv. Jána všetci zomreli mučeníckou smrťou, pretože odmietli prestať slúžiť Bohu. V starom Ríme mnoho svätcov radšej volilo smrť, než aby sa poklonili pohanským modlám. V 4. storočí sv. Atanáz proti obrovskej prevahe heretikov bránil katolícku vieru a odmietol urobiť kompromis aj vtedy, keď ho urobil sám pápež Libérius. V stredoveku museli mnohí významní svätci čeliť svojvôli vládcov, ktorí si uzurpovali práva nad Cirkvou a uprednostniť službu Bohu pred službou kráľovi, za čo boli neraz prenasledovaní (sv. Tomáš Becket). Keď vypukla protestantská heréza, v krajinách, kde sa etablovala, sa tiež našli významní obrancovia viery, ktorí odmietli urobiť kompromis a kolaborovať s heretikmi, ktorí boli vo vedení štátu, čo ich niekedy stálo hlavu (sv. Tomáš More).
Po francúzskej revolúcii, keď sa všade začali zavádzať nové slobodomurárske poriadky, opäť dostali ľudia na výber medzi službou Bohu a službou svetu a mamone a opäť väčšina išla s prúdom a urobila kompromis. Vedenie Cirkvi v tomto období pevne stálo odporujúc týmto novým poriadkom s celým radom svätých pápežov, ktorí pred akýmkoľvek kompromisom s moderným svetom ostro varovali. Nepriatelia však zatiaľ v zákulisí kuli plán a väčšina ľudského pokolenia sa nechala strhnúť prúdom moderného sveta, vedeného slobodomurármi a tak sa títo liberáli dostávali stále na významnejšie miesta v Cirkvi, až kým nemali vplyv dostatočný na to, aby koncept slúženia dvom pánom (Bohu aj mamone, Kristovi aj modernému svetu) etablovali v podobe II. Vatikánskeho koncilu.
Situácia v dejinách bezprecedentná (ako však aj každá iná vyššie menovaná) opäť strhla drvivú väčšinu so sebou, Kristus Pán však svojich verných, ktorí odmietli slúžiť aj modernému svetu, nenechal napospas vlkom a povolal veľkého arcibiskupa Marcela Lefebvra, aby tradičnú katolícku vieru nekompromisne bránil napriek všetkým prenasledovaniam a očierneniam zo strany neomodernistami obsadených rímskych úradov. Voči pokušeniu moderného sveta a mamony neboli však imúnni ani vodcovia Bratstva, ktoré on ako záchranný čln založil a tak opäť skĺzli do pohodlného, ale nečestného sveta kompromisu a služby dvom pánom. Preto aj nám, ktorí si chceme katolícku vieru udržať, neostáva nič iné ako to, čo robili svätci v minulosti – t.j., pevne stáť a odmietať kompromisy, odmietať slúžiť dvom pánom.
Toľko zhruba obsah kázne pátra Štefana.
Sme Kristu Pánovi vďační, že tak ako vo všetkých minulých prípadoch, o ktorých páter hovoril, i dnes existujú pastieri verní svojmu povolaniu vhod i nevhod pravdu hovoriť (2 Tim 4,2). Máme na mysli predovšetkým biskupa Richarda Williamsona, ktorý tak činí napriek všetkým útokom zo strany skazeného moderného sveta, zosvetšteného koncilného Ríma ako aj duchu koncilu stále menej odolávajúcemu FSSPX.
Keďže svätci z minulosti, ktorí zostali verní večnej Kristovej Pravde a odmietli robiť kompromisy sú aj nám dnes dobrým príkladom, putovať k ich svätyniam nám môže pomôcť jednak ako inšpirácia, aby sme sa tohto boja nevzdávali a jednak sa môžu oni sami za nás u Krista Pána mocne prihovárať. Tradiční katolíci preto práve pod záštitou J. E. biskupa Williamsona a kňazov, ktorí ho na ceste odporu voči prúdu kompromisov nasledujú, zorganizovali 30. augusta 2015 púť k dvom z vyššie spomenutých svätcov (sv. Tomáš Becket a sv. Tomáš More), svätyne ktorých sa nachádzajú v anglickom Canterbury. Pútnici z Anglicka, Francúzska, Česka i Slovenska sa zhromaždili najskôr v starej usadlosti v Chilhame, kde páter Štefan (Stephen) Abraham pred púťou odslúžil sv. omšu.
Po raňajkách v tejto usadlosti sme sa vydali asi 12 km naprieč „záhradou Anglicka“ (ako Angličania provinciu Kent pre svoju úrodnosť nazývajú), po ceste pútnikov „Pilgrims Way“, ktorá je posvätená ešte pútnikmi z čias katolíckeho Anglicka, ktorí tadiaľto takmer 4 storočia každoročne k svätyni sv. Tomáša Becketa putovali.
Po troch hodinách sme prišli do historického mesta Canterbury, kde sme najskôr navštívili miesto v kostole sv. Dunstana, kde má ležať lebka sv. Tomáša Mora, anglického právnika, spisovateľa, politika a kráľovho verného kancelára, ktorého dal kráľ Henrich VIII. popraviť po tom, ako ho Tomáš odmietol uznať za hlavu Cirkvi.
Prešli sme hlavnou ulicou do kostola sv. Tomáša, kde sme mohli vidieť a uctiť relikvie sv. Tomáša Becketa, canterburského arcibiskupa z 12. storočia, ktorý hájil záujmy Cirkvi a podľa vlastných slov „česť Božiu“ proti nariadeniam kráľa a preto bol jeho kumpánmi vo svojej vlastnej katedrále 29. decembra 1170 dobodaný. Canterburská katedrála, naša ďalšia zastávka, sa potom stala veľkolepým pútnickým miestom až do roku 1538, keď nechal Henrich VIII. svätyňu sv. Tomáša Becketa zničiť. Hoci dovnútra sme sa nedostali, aspoň cez škáru vo dverách do kaplnky sme sa mohli pozrieť na dva visiace meče na stene, ktoré poukazujú na miesto, kde bol sv. Tomáš Becket zavraždený.
Po púti nás J. E. biskup Williamson aj s pátrom Štefanom Abrahamom pozvali na stedrú večeru do Domu Kráľovnej mučeníkov, pretože, podľa biskupových slov, „mladíci majú prázdne nohy“.
Na druhý deň dopoludnia J. E. birmoval jedného z našich slovenských pútnikov a potom odslúžil sviatočnú omšu. Po srdečných raňajkách sme sa vybrali do Aylesfordského kláštora, založeného v roku 1242 karmelitánmi pod patronátom vojvodcu Richarda de Grey. Známy je najmä pre zjavenie hnedého škapuliara, ktoré tu dostal sv. Šimon Stock, anglický karmelitán z tohto obdobia. Kláštor bol tiež za vlády Henricha VIII. zrušený a dostal sa do rúk anglickým šľachticom. Až v roku 1949 ho karmelitáni odkúpili naspäť, ale do pôvodnej krásy ho už pred vypuknutím koncilného úpadku prebudovať nestihli. Lebka sv. Šimona je uložená vo veľkom relikviári v kaplnke, kde sme sa prišli pomodliť ruženec.
Po obede sme prehliadku kláštora zakončili ďalším ružencom v kaplnke Pražského Jezuliatka. Na dvore kláštora nám ešte biskup porozprával o svojej prvej návšteve tohto kláštora, kde sa zdržoval pred 44 rokmi − pred tým, ako bol prijatý do Cirkvi. Bolo to tu, kde si začal uvedomovať rolu Panny Márie vo svetových udalostiach a na základe toho následne aj úpadok, ktorý koncil spôsobil. Miestni kňazi boli totiž pod vplyvom novej teológie „otvorenia sa svetu“ voči varovaniam Panny Márie indiferentní, opustili tradičnú teológiou rytierstva a jeho zápal pre katolícku vieru mu kázali utlmiť aspirínom!
Pri pár srdečných rozhovoroch s J. E. biskupom Williamsonom sme si všimli, že je to človek nie len výnimočne charakterný a dobrosrdečný, ale aj plný katolíckej viery, ktorú neohrozene bráni. Len teraz sme si mali možnosť uvedomiť, aký je to veľký a výnimočný apoštol Krista Pána a akí úbohí sú tí, ktorí ho očierňujú (z ktorých ho väčšina ani vôbec nepozná).
Naša vďaka patrí v prvom rade Pánu Bohu a Jeho prečistej Matke za dar takéhoto neohrozeného pastiera a obrancu katolíckej viery i za všetkých kňazov, ktorí ho na ceste „proti prúdu“ – ceste odporu proti kompromisom so svetom a s polo-svetským koncilom nasledujú. Potom patrí naša vďaka samozrejme aj samotnému biskupovi Williamsonovi a pátrovi Štefanovi Abrahamovi (veľmi milému a starostlivému kňazovi) v prvom rade za obranu katolíckej viery a svedomitú starostlivosť o zverené stádo tradičných katolíkov a potom konkrétne za túto samotnú púť na také významné miesta a tak múdro premyslenú a uskutočnenú. Z našej strany potom samozrejme ďakujeme aj našim moravským a českým bratom v Kristovi Pánovi za ich horlivosť, chvályhodný nápad i skvelú organizáciu tejto výpravy.
Tak ako bol úvod článku približnou reprodukciou kázne pátra Štefana Abrahama pri úvodnej sv. omši v Chilhame, aj na záver je vhodné spomenúť pár povzbudzujúcich slov, tentokrát z kázne J. E. biskupa Williamsona v pondelok ráno počas birmovky i sv. omše v kaplnke Kráľovnej mučeníkov.
Biskup ako vždy, keď birmuje, pripomenul význam tejto sviatosti v zmysle pomazania za Kristových vojakov a zvlášť ako naliehavú potrebu v dobe, keď akútne hrozí, že Európa bude obsadená moslimskými imigrantmi. Taktiež opäť zdôraznil význam modlitby Svätého ruženca, 15 tajomstiev denne. Biskup pripomína križiacke výpravy, ktoré zorganizovali katolícke národy na základe viery a s pomocou ruženca sa im podarilo poraziť moslimov. Taktiež spomenul významné triumfy kresťanstva v bitke pri Poitiers (732), pri Lepante (1571) a pri Viedni (1683).
„Čo nám dejiny hovoria, je, že moslimovia sú neustálou hrozbou celé stáročia od vtedy ako začali. Katolícke dejiny nám hovoria, že Islam vznikol ako trest pre vlažných kresťanov na Blízkom Východe a v severnej Afrike. … Kedykoľvek viera kresťanov upadá, hrozba moslimov vzrastá. Dnes je viera kresťanov veľmi slabá a hrozba moslimov sa stáva každým dňom silnejšou. Moslimovia, ako asi viete, podrezávajú hrdlá a odrezávajú ľuďom hlavy. Niektorí z nás môžu mať v priebehu niekoľkých rokov – ja neviem – ale môže sa to ľahko stať, že niektorí z nás budú mať odrezané hlavy. Nemám dôveru, že vlády (vrátane anglickej vlády) sa spoja včas, aby zastavili moslimov na ich ceste. A zopakovali Lepanto alebo bitku pri Viedni alebo pri Poitiers. Nie som si istý, že slobodomurárska, liberálna anglická vláda je toho schopná. Slobodomurári riadia svet a slobodomurári veria v náboženskú slobodu. Oni neveria v národy. V kedysi katolícke, kresťanské národy… neveria v katolícku, kresťanskú tradíciu, ktorá vytvorila tieto národy. Oni veria v slobodu náboženstva a v rozklad týchto národov za účelom vytvorenia svojho nového protikresťanského svetového poriadku. Je to strašné.
A jediným riešením je viera.Je to Boží trest – Pán Boh dopustil takýto trest, aby nás nasmeroval naspäť ku katolíckej viere – k pravej viere, nie k protestantskej, ale ku katolíckej viere! Vy a ja musíme byť najlepšími katolíkmi, akými len môžeme. A to je to najlepšie, čo môžeme dnes spraviť, aby sme zachránili svoje úbohé národy.“
„Západné vlády nechcú zastaviť túto mohamedánsku inváziu. Keď sa mohamedáni stanú dosť silnými, budú nám podrezávať hrdlá. Čo by sme vy a ja mohli spraviť, je prosiť, aby ak budú naše hrdlá podrezané, aby boli podrezané pre Ježiša Krista – aby sme zomreli ako mučeníci. Nech nezomrieme pre svoj národ, nech nezomrieme, ako sa to môže stať, pri obrane svojej rodiny, ale nech zomrieme, ak je to možné, pre Ježiša Krista. A vtedy si môžeme byť istí, že pôjdeme priamo do Neba dokonca bez toho, aby sme museli prejsť cez Očistec. Moji drahí priatelia: Pripravte sa na mučeníctvo! A ak to mučeníctvo aj nebude fyzické, tak duchovným už teraz je. Už teraz je veľmi ťažké žiť ako katolíci v celkom prevrátenom svete.
Moji drahí priatelia, modlime sa ruženec a prosme Matku Božiu o pomoc.“
M.K.
